Fejk, či originál? Čím drahšia značka na kabelke, tým väčší predpoklad úspešného človeka.
Logá sú nálepky, ktoré v sebe skrývajú určité predpoklady pre správanie, očakávania, hodnoty,…
Sú demonštrovaním určitých generalizovaných predpokladov.
Mozog nálepky miluje. Sú krátke a zároveň obsahujú toľko „generalizovaných“ informácii. Je to pre neho veľmi jednoduché a rýchle. A on to miluje. Rýchlo sa dopracovať k jednoznačnému stanovisku.
Preto radi označujeme aj ľudí. Capneme im nálepku, ktorú máme stále pred očami a ktorá nám udáva jasné pravidlá ako sa k týmto ľuďom máme správať, čo môžeme od nich očakávať.
Že sú nálepky, ktorých sa nedá zbaviť, sa presvedčil vo svojom slávnom experimente so šokujúcim výsledkom aj americký psychológ David Rosenhan.
Rozoznali by ste schizofrenika od zdravého človeka, ak s ním pobudnete niekoľko týždňov?
Možno sa zarazíte a poviete, že sa necítite dostatočne kompetentný. To by sme mali nechať na medicínsky personál z odboru psychiatrie.
Verili by ste teda týmto ľuďom?
Rosehan a jeho spolupracovníci išli priamo do terénu. Nechali sa rovno hospitalizovať v rôznych ústavoch pre duševne chorých. Pri príjme hovoril každý z nich len jediný výmysel, a to, že počuje nejaké slovo (niekto hovoril, že počuje „buch“, iný, že počuje „dutý“). Ostatné informácie o svojom živote poskytli korektne.
Všetci boli prijatí so stanovenou diagnózou, väčšinou ako schizofrenici. Od toho momentu
sa začali správať ako úplne zdraví ľudia. Na otázku, či počujú to slovo, odpovedali, že už nie. Dodržovali režim oddelení, bavili sa s pacientmi, spolupracovali so zdravotníkmi. Lieky však tajne vypľuvali.
Všimol si niekto, že sú zdraví?
Od prvého dňa boli teda bez príznakov a chceli sa dostať domov. Nikto z personálu nezaregistroval, že im nič nechýba, že stav sa nemení. Naopak. Všetko, čo robili, bolo interpretované tak, aby sa to hodilo na ich diagnózu. Keď chodili napr. z nudy po chodbe, pokladali ich za nervóznych. Keď jeden z nich popísal vcelku normálny rodinný scenár („s matkou som vychádzal dobre, v puberte sme sa trochu vzdialili a lepšie som vychádzal s otcom“), mal to lekár za dôkaz nevyvážených rodinných vzťahov, ktoré modelovali jeho údajne chorú psychiku.
Hospitalizácia týchto ľudí trvala od 7 do 52 dní.
Keď sa ústavy rozhodli vydať týchto ľudí opäť medzi verejnosť, okrem jedného odchádzali všetci s diagnózou „schizofrénie v remisii“. Teda niečo ako „toto je schizofrenik, aj keď práve žiadne prejavy ochorenia nemá“.
Schizofrenik. Pre mnoho ľudí šialenec alebo blázon. A to je nálepka, ktorá drží mega-pevne.
Dostali ju preto, že pár hodín počuli jedno nevinné slovo. Pretože si počas týždňov nikto nevšimol, že sú úplne normálni.
Ide o to, že my všetci sa správame úplne rovnako, ako personál tých liečební. Koľko vtipov máme o blondínach, alebo ženách za volantom. Nálepky eliminujú riziko. Štatisticky ste rizikovejší klient pre poisťovňu, alebo máte lepšiu bonitu v banke.
Ako pristupujete k ľuďom vo Vašom okolí?
Všímate si svojich kolegov detailnejšie a častejšie, alebo ste jednoducho na základe
Markantnejších situácii povedali, že to je ten „špekulant“, „pätolízač“, či „dráč“.
A snažíte sa deklarovať niečo aj o sebe?
Akonáhle niekomu nálepku dáme, máme sklon ohýbať všetky informácie tak, aby do nálepky zapadli. A pretože nálepka je pohodlná – sprehľadňuje nám totiž svet a úžasne zjednodušuje -, robíme všetko preto, aby držala. Väčšinou nevedome, ale to tomu oblepenému
nepomôže.
Znamená to, že nesmieme nikoho hodnotiť alebo kritizovať? To by bolo v lepšom prípade nudné, v horšom nebezpečné.
Hodnoťme ale veci bez nálepky. Vôbec nie je dôležité, či je tá kabelka s logom Prada. Ale či sa hodí k oblečeniu, či vpracem dnes do nej všetko potrebné a nebude mi prekážať jej veľkosť,… Dnes mi môže omnoho lepšie poslúžiť aj tá zo sekáču. Vyzerá zachovalo, dizajnovo ladí s outfitom. Je presne taká, akú potrebujem. Zajtra to možno bude lepšie „na Pradu.“
A pozeráme na to, akej značky má kabelku jej nositeľka? Čo ak je to fejk, len my ho nedokážeme dostatočne rozoznať?